Dlho očakávané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ týkajúce sa podmienok predaja elektronických kníh (e-bookov) verejnosti bolo konečne prijaté 19. decembra 2019.

Vzhľadom na technologický rozvoj, ktorý priniesol nové formy využívania autorských diel, vznikli v praxi viaceré otázky týkajúce sa predaja a sprístupňovania elektronických kníh (e-bookov) verejnosti. Jednej z týchto otázok sa venoval aj Súdny dvor EÚ vo veci C-236/18.

Verejné šírenie alebo verejný prenos?

Súdny dvor EÚ v danej veci poskytol výklad európskeho práva k prípadu, v ktorom spoločnosť Tom Kabinet začala ponúkať on-line službu spočívajúcu vo virtuálnom trhu s „použitými“ elektronickými knihami.

Zásadnou otázkou v danom prípade bolo, či dodanie elektronickej knihy tretej osobe na jej trvalé užívanie formou stiahnutia (downloadom) z internetovej stránky je „verejným prenosom“⁽¹⁾ alebo „verejným šírením“.⁽²⁾ Aj keď sa na prvý pohľad zdajú byť tieto pojmy totožné, nie je to tak.

Úvodom je potrebné uviesť, že ak ide o knihu v jej hmotnej podobe, tak platí, že túto knihu môžete ďalej predať, darovať alebo iným spôsobom scudziť bez nutnosti žiadať na takúto ďalšiu dispozíciu súhlas jej autora, keďže právo autora knihy udeľovať súhlas s ďalším šírením tejto knihy sa vyčerpalo pri jej prvom predaji. Tento prípad spadá pod tzv. „verejné šírenie“, pri ktorom platí vyššie uvedené pravidlo vyčerpania práv, a teda zániku práva autora kontrolovať ďalší predaj tohto predmetu.

Spornou však zostala otázka ďalšieho nakladania s knihou v prípade, ak sa táto predáva verejnosti nie v hmotnej, ale naopak, v elektronickej podobe. Súdny dvor EÚ sa pri rozhodovaní v tomto prípade vysporiadaval s otázkou, či aj pri elektronickej knihe môže ísť o tzv. „verejné šírenie“, s ktorým je spojené vyššie uvedené pravidlo tzv. vyčerpania práv, alebo nie.

Súdny dvor EÚ po právnej úvahe nakoniec dospel k záveru, že v prípade elektronických kníh nejde o „verejné šírenie“, ale o „verejný prenos“, pričom „stiahnutie“ e-booku špecifikoval ako tzv. „interaktívnu transmisiu na požiadanie“, ktorá spadá pod „verejný prenos“ a zároveň je označovaná za novú formu využívania duševného vlastníctva.⁽³⁾ Verejné šírenie sa nemôže podľa Súdneho dvora EÚ vzťahovať na šírenie nehmotných diel, ako sú elektronické knihy. Z tohto záveru vyplýva, že stiahnutím elektronickej knihy v prípade jej predaja verejnosti nedochádza k vyčerpaniu práva autora knihy dať súhlas na ďalšie verejné šírenie knihy tak, ako to je pri jej hmotnej podobe. Dodanie elektronickej knihy verejnosti na trvalé užívanie prostredníctvom jej stiahnutia z internetovej stránky sa považuje za „verejný prenos“, pre ktorý sa vyžaduje súhlas autora elektronickej knihy. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ nie je dodanie knihy na hmotnom nosiči a dodanie elektronickej knihy z hospodárskeho a funkčného hľadiska rovnocenné. Je tomu tak z dôvodu, že nehmotné digitálne rozmnoženiny sa na rozdiel od kníh na hmotnom nosiči používaním neopotrebujú, takže použité rozmnoženiny sú dokonalou náhradou za nové rozmnoženiny a ich výmena nevyžaduje dodatočné úsilie a ani náklady. Z tohto dôvodu môže mať podľa Súdneho dvora EÚ trh s elektronickými knihami významnejší vplyv pre právo autorov dostať zodpovedajúcu odmenu za ich diela a teda dodávanie týchto diel verejnosti podmieňovať ich súhlasom.

Elektronická kniha nie je počítačový program

Súdny dvor EÚ zároveň zdôraznil, že elektronická kniha nepredstavuje ani počítačový program, a teda sa na ňu nevzťahujú výnimky uplatňované pri predaji počítačového programu. Ak by aj bol súčasťou elektronickej knihy počítačový program (napr. umožňujúci jej čítanie), tak Súdny dvor EÚ zdôraznil, že tento má iba doplnkovú povahu.

Aký záver z tohto vyplýva?

Ak dodávate elektronické knihy verejnosti na ich trvalé užívanie prostredníctvom ich stiahnutia z internetovej stránky, tak na takýto verejný prenos potrebujete súhlas autora knihy, v opačnom prípade pôjde z pohľadu ochrany duševného vlastníctva autora elektronickej knihy o nedovolený verejný prenos jeho diela.

_______________________________

(1) Podľa čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES.

(2) Podľa čl. 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES.

(3) Pod uvedený pojem spadá aj prípad, ak viaceré neprepojené osoby, ktoré sú členmi verejnosti, môžu mať z rôznych miest a v rôznom čase individuálny prístup k dielu prístupnému verejnosti na internetovej stránke.